Trojkráľová štôlňa

(48.4332, 18.63918)

Trojkráľová štôlňa spolu so štôlňou Svornosť (Einigkeit) a šachtou Maria Geburt tvoria vzájomne prepojený systém banských diel v severnej časti novobanského rudného revíru. Chodby štôlní boli vyrazené v rôznych výškových úrovniach, približne v jednej línii v smere západ – východ, kolmo na priebeh rudných žíl.

Ústie Trojkráľovej štôlne leží približne vo výške 277 m. Pred štôlňou sa nachádza nápadná veľká halda banského odpadu s mladým borovicovým porastom.
Štôlňa sa prvýkrát spomína v r. 1679, kedy patrila k ťažiarstvu štôlne Einigkeit. Dobývala žilu Laurenz (Sauberer), obsahujúcu chudobné kýzové rudy.

S hĺbením šachty Maria Geburt sa začalo v roku 1783. V roku 1795 dosiahla celkovú hĺbku 145 m až na úroveň Hronskej dedičnej štôlne Graner- Neufang (205 – 207 m n. m., modrá farba). Na úrovni štôlní Trojkráľová (červená farba) a Svornosť (žltá) bola šachta využívaná na ťažbu a dopravu rudy zo žily Jozef. Dnes sa v mieste ústia šachty, v lese nad ul. Vŕšky (360 m n. m.) nachádza zreteľné prepadlisko.
Najzápadnejšie, nízko nad úrovňou Kýzového potoka (za ihriskom), sa nachádza torzo ústia štôlne Einigkeit. Ihrisko je vlastne zarovnaným odvalom (haldou) tejto štôlne. Štôlňa existovala už pred r. 1593 a spočiatku plnila účel odvodňovacej dedičnej štôlne.
Ústie Trojkráľovej štôlne, spolu s blízkym okolím: haldou, baníckou kaplnkou a budovou bývalej banskej správy (dnes Detský domov) tvorí sústavu zaujímavých objektov, ktoré reprezentujú novobanské baníctvo a jeho tradície v 18. – 19. storočí. V okolí sa tiež nachádza viacero pozostatkov po banských vodohospodárskych objektoch (náhonové vodné jarky vedúce z nádrže Tajch a základy stúp – zariadení na drvenie rudy na vodný pohon).

Celková dĺžka chodieb Trojkráľovej štôlne je podľa historických banských máp asi 1,5 km. Chodby predstavujú prehliadku profilov typických pre rôzne obdobia a technológie razenia banských diel: od ručne kresaných, s drevenou výstužou, až po typickú kamennú murovanú výstuž. V súčasnosti je hlavná chodba zavalená, asi 300 m od ústia, v pásme rozložených hornín v okolí žily Laurenz.

 

Šachta Althandel

(48.42928, 18.64356)

Šachta Althandel bola najvýznamnejšou a najdlhšie prevádzkovanou ťažobnou šachtou v Novej Bani. Od 16. storočia až do ukončenia ťažby v roku 1887 slúžila na dobývanie rudných žíl Jakub a Jozef v severnej časti ložiska, na západnom úbočí Hája.

Existencia ťažobných a technických zariadení s konským pohonom v okolí ústia šachty, tvoriaca typickú siluetu historického banského závodu, dala tomuto miestu dodnes používané pomenovanie „Gápeľ“.

Šachta s celkovou hĺbkou do 150 metrov mala 6 dobývacích obzorov (poschodí). Do konca 17. storočia bola vyťažená ruda po 3. obzor – dedičnú odvodňovaciu štôlňu Graner na výškovej úrovni Hrona (asi do hĺbky 70 m).

S postupom ťažby do väčšej hĺbky, pod úroveň Hronskej odvodňovacej štôlne, kde už voda nemohla prirodzene odtekať samospádom, nastali problémy s jej čerpaním. Na tento účel bol v priestore šachty postavený „ohňový“ stroj, ktorý zostrojil anglický mechanik Izák Potter. Stroj bol prvý svojho druhu, použitý na čerpanie banských vôd, na európskom kontinente. Pracoval v rokoch 1724-1729 a ako technická novinka vyvolal záujem odborníkov v celej Európe, z ktorých viacerí túto lokalitu navštívili.

Koncom 18. storočia, kedy bol banský závod Althandel vysoko ziskový, pracovalo v šachte viac ako 150 robotníkov. Po krátkom období prosperity bola šachta udržiavaná v málo výnosnej prevádzke až do jej uzavretia v r.1887. Všetky zariadenia, vrátane konského gápľa boli demontované a prevezené do iných závodov v Hodruši a Banskej Štiavnici. Celkové množstvo zlata, vyťažené v banskom závode Althandel je možné odhadnúť na 500-600 kg.

Krátka prevádzka Potterovho stroja je nielen najvýznamnejšou udalosťou v dejinách novobanského baníctva, ale ju možno označiť za historickú udalosť celoeurópskeho významu. Pamätna tabuľa (chybne umiestnená pri šachte Jozef) bola odhalená v roku 1972, pri 250. výročí zahájenia stavby stroja.

Lístie šachty sa pravdepodobne nachádza v súčasnej záhrade na súkromnom pozemku č. 553. Nižšie pod šachtou je mohutná halda jalového odpadu, dnes už bohužiaľ zdevastovaná urbanizačnými zásahmi. Oproti šachte je ústie štôlne Tag s úpadnou chodbou a podzemným murovaným komínom, slúžiacim na odvádzanie dymu z parných čerpacích zariadení („pulzometrov“) inštalovaných koncom 19. storočia.

Lokalita je zaradená medzi zastávky náučného chodníka pripravovaného banskoštiavnického Geoparku.

 

 

 

 

Šachta Klingsbittner

(48.423617,18.65255)

Pod týmto názvom sa najčastejšie uvádza na historických mapách z 18. a 19. storočia. Bola vyhĺbená pravdepodobne v 14. storočí, v období stredovekej prosperity tunajšieho baníctva a je jednou z najstarších šácht v Novej Bani. Prvá zmienka o nej pochádza z nájomnej zmluvy z roku 1385, kedy sa spomína v súvislosti s dedičnou štôlňou Reissenschuh, ktorá sem siahala z juhovýchodnej strany. Z tohto obdobia sú zaznamenané tiež iné názvy, ako Klein Schiller, Klingstill alebo Klingspitzner, v súčasnosti je známa tiež pod názvom Kamenná šachta. Okrem zobrazení na historických banských mapách sa o tomto banskom diele do súčasnosti nezachovali takmer žiadne iné podrobnejšie údaje.

Z geologického hľadiska je ústie šachty situované mimo zrudnených zón, v takzvanom „hluchom pásme“ medzi Vŕškami (banské pole žíl Jakub a Jozef) a Gupňou (banské polia Reissenschuh a Finer). Keďže v tejto časti sa nenachádzajú žiadne bohatšie rudné žily, ktoré by mohli byť predmetom ťažby, je možné sa domnievať, že šachta slúžila skôr na vetranie a pomocnú technickú prevádzku pri razení spojovacieho prekopu medzi oboma hlavnými banskými poliami. Razenie takéhoto prekopu od šachty Althandel východným smerom (Morgenschlag) sa spomína aj v neskorších záznamoch z 18. storočia.

V súčasnosti sa v lokalite šachty nachádzajú ústia dvoch jám vzdialené od seba asi 5 m. Väčšia jama má rozmery asi 3 x 2 m, menšia približne 1 x 2 m. V okolí šachty je nápadná halda. Podľa archívnych údajov bola šachta hlboká 60 siah (asi 130 m) a mala údajne dosahovať až po výškovú úroveň dobývok v štôlňach Reissenschuh, Finer a Ringl. Po skončení prevádzky bola opustená Kamenná šachta často používaná miestnymi obyvateľmi ako veľký „odpadkový kôš“, často aj na uhynuté domáce zvieratá. Napriek zabezpečeniu je pohyb v blízkosti ústí šácht veľmi nebezpečný a je preto potrebné zachovať zvýšenú opatrnosť.
Rez banskými dielami v oblasti Gupne a Havranej skaly (Rabensteinu) s vyobrazením šachty Klingsbittner.

 

 

 

Hronská dedičná štôlňa

(48.41055, 18.64185)

Hronská dedičná štôlňa (Graner-Neufang) slúžila viacerým generáciám baníkov najmä na odvodňovanie baní v severnom novobanskom rudnom revíri v oblasti Vŕškov a Najfangu. Prirodzeným spádom ňou odtekala do Hrona voda z vyššie položených obzorov, aj voda odčerpaná z hĺbky 80 m pod jej úrovňou. Slúžila tiež ako významný dobývací obzor na úrovni Hrona (asi 200 m n. m.).
Ústie štôlne sa  nachádza v údolí Hrona, v oplotenom areáli podniku Knauf Insulation, s.r.o. Jej portál bol v roku 2002 zrekonštruovaný.
Obzor dedičnej štôlne tvorí rozsiahlu sieť chodieb pod mestom, s celkovou dĺžkou 14,5 km. S jej razením sa začalo v polovici 16. stor. Pôvodná dedičná štôlňa bola razená od Hrona severným a severozápadným smerom, pod náplavmi Novobanského potoka a ďalej pod úpätím Gupne smerom k šachte Tobias (na dnešnej Štúrovej ulici). V blízkosti šachty Tobias sa rozvetvuje na niekoľko vetiev, hlavné sú Graner a Neufang.

Staršia štôlňa Graner vedie od šachty Tobias severovýchodným smerom k šachte Althandel a ďalej až pod mohutné dobývky na žile Jozef v údolí smerom na „Šarvíz“. Novšia štôlňa Neufang v rovnakej výškovej úrovni sleduje smer Krýzového potoka až po Havranov most. Menšia vetva, tzv. Hermannov prekop, smeruje od šachty Tobias na západ pod dnešné Námestie slobody a ďalej pod farský kostol. Pod námestím sa štôlňa nachádza v hĺbke 35-40 m. V priestore Baníckeho námestia ústi do štôlne Neufang „prekop Všech svätých“, ktorý  vedie od šachty Maximilián (pri farskom kostole) smerom na dnešné Banícke námestie, kde preráža rudnú žilu Mathias. Na viacerých miestach tu voda z dedičnej štôlne vyráža na povrch.

 

Dolná štôlňa Kreuz

(48.424553, 18.642317)

označovaná aj ako: Sct. Johann von Kreuz (Ján z Kríža)
226 m n. m.

Štôlňa sa prvýkrát spomína koncom 18. storočia a je najjužnejšie položenou baňou v severnom banskom revíri. V Dolnej a Hornej štôlni Kreuz (tá sa nachádza asi 100 m východne v údolí smerom na „Zvoničku“) dobývali krátku rovnomennú žilu Kreuz, tiahnucu sa v smere juhozápad – severovýchod.

Pri pohľade do ústia štôlne je viditeľná murovaná kamenná výstuž, typická pre obdobie 18. – 19. storočia. Dolná štôlňa je s Hornou štôlňou Kreuz v podzemí spojená úpadným prekopom s krátkym medziobzorom. Banské dielo tak vytvára súvislý systém banských chodieb s celkovou dĺžkou asi 1 kilometer. V súčasnosti však už tieto bane nie sú prístupné, chodba Dolnej štôlne Kreuz je zanesená veľkým množstvom kýzového kalu.

V archívnych materiáloch sa spomína budovanie štôlne v roku 1766. V roku 1769 v nej pracovali siedmi baníci, v roku 1786 ich tam pracovalo už 12, pričom banský závod v tomto roku vykazoval zisk 250 zlatých. V roku 1805 bola prevádzka štôlne zastavená ako dôsledok straty 9443 zlatých, ktorú vyprodukovala od roku 1777. V časoch úpadku novobanského baníctva, v roku 1822, sa v štôlni vykonávali kutacie práce.

V blízkosti štôlne Kreuz prechádza dedičná štôlňa Graner, ktorá bola prístupná cez dôležitú prevádzkovú šachtu Kreuz (niekde označovanú tiež šachta Tobias). Jej ústie sa nachádzalo asi 70 m severne od Dolnej štôlne Kreuz. Šachta umožňovala prístup do dedičnej štôlne na miesto, kde sa pripájala dôležitá vetva – Hermanov prekop, smerujúca k dnešnému námestiu. Vstup do Hermanovho prekopu sa údajne nachádzal v podzemných priestoroch radnice a v časoch nepokojov slúžil tiež ako tajná úniková cesta pred nepriateľom.
Asi 150 m severne od šachty Kreuz sa pripájali dve hlavné vetvy dedičnej štôlne: Graner a Neufang.